aktualizované: 25.06.2024 22:18:13
CHESTER Z CHOTÁRA MUCHA
 Volám sa Chester, ale nevyslovuj to tak , ako je to napísané, mám anglické korene, takže pekne po anglikánsky. Jednoducho mi takéto meno dali do rodokmeňa a tak ma aj niekedy volajú. Narodil som sa na planéte Zem, aby som vás obšťastnil svojou prítomnosťou.Tento živočích čo sa tu nado mnou skláňa, je vraj budúci vodca svorky, ale akosi sa s tým neviem zmieriť. Veď ako môže riadiť môj život nejaké čudo čo chodí len na dvoch labách, vydáva také čudné , mne nezrozumiteľné zvuky.  O svoju vodcovskú pozíciu tvrdo bojujem zubami aj pazúrmi. Niekedy mám pocit, že už...., ale v tom ma to čudo pripučí a...musím sklopiť uši a čakať na ďalšiu príležitosť. Bývam v malej obci zvanej Bratislava v trochu neupravenej ohrade, kde mi pribudol nový dom, drevenica. Pri jej stavbe v miestnej garáži som dohliadal na kvalitu materiálu, zubami som vyskúšal jeho tvrdosť, len polystyrén mi robil problémy pri trávení. Ale aj tak najradšej bývam u suseda, má väčšiu a smradľavejšiu búdu. Aj v jeho drevenici som vyskúšal kvalitu materiálu, ale tuším je to to isté ako u mňa. Aha zabudol som napísať, že mojím susedom je teraz aj môj opatrovateľ Aron. Snaží sa ma poučovať, ale väčšinou skončíme v polohe pre mňa výhodne, Aron je naspodu a ja som mu prisatý na krk ako piranha.
Aby ste si všetci nemysleli, že som bol odvedený od svojej mamičky, aby som robil ozdobu na gauči. Na ten si ešte počkám, kým mi tam dovolia vyskočiť.
 Ešte som si nezvykol na nové čudo po svojom boku a už ma vliekli na prvé záchranárske sústredenie do Banskej Bystrice. Bolo dobre, lebo tam bol aj Aron a veľa nových kamarátov. Navliekli mi na krk pekný kožený obojček, v meste kúpili kšandy a hor sa na prvé stopy. Konečne som sa do sýtosti najedol, pohádzali mi na zem samé dobroty. Niečo si pri mne mrmlali pod nos, že vraj roztáčam zemeguľu, tak som bol na seba pyšný aký som silný.
Samozrejme pri stopách sa to neskončilo. Prvý krát ma vzali do skutočnej ruiny. Tu sa so mnou hrali zaujímavú hru. Mávali mi pred nosom miskou so samými dobrotami a potom jeden dvojnožec schmatol túto misku a utekal sa s ňou schovať. Netrvalo dlho a vypátral som ho, svojim štekotom som dal jasne najavo, že si želám obsah misky. Pochopil, dal mi všetko zjesť a ešte sa so mnou na záver aj poriadne vybláznil. A presne to isté sa zopakovalo aj v neďalekom lese. Ale darmo, v lese som ako doma, tu ma môj nos nesklame.
Podobným spôsobom pokračoval a stále pokračuje môj záchranársky výcvik ďalej..........
Nepatrím práve
 medzi tichých a kľudných tvorov, tak sa rozhodla moja panička zamestnať ma tréningom obrán. Dostali sme sa na cvičisko v Lieskovci a teraz sa zdokonaľujeme na cvičisku KMK DAGNIK vo Veľkej Pake a v kšk Pezinok. Veľmi veľa sme sa naučili na víkendových tréningoch obrán v Hodoníne. Vďaka figurantom Jožovi Šestákovi a Martinovi Mészarosovi sme to dotiahli na celkom slušnú úroveň. Je výborné trénovať s ľuďmi, ktorí na vás nepozerajú ako na exotov, ale berú vás rovnocenne s ostanými.
Začiatky boli také čudné, ale dnes môžem povedať, vlastne mi to hovoria iní, že to zvládam celkom dobre. V roku 2009 sa nám podarilo urobiť nejaké skúšky, ale to už si pozriete v sekcii športová kynológia.
.
Výstavy - tak toto je niečo, čo výsostne neznášam. Chodili sme po všelijakých smradľavých halách, očúraných koberc
 och a ešte tam boli takí čudní dvojnožci, čo si ma obzerali a dokonca aj ohmatávali na najháklivejších miestach. Potom mi liezli rovno do úst no fuj. Cítil som sa ako na trhu s otrokmi. Dúfam, že to moju paničku prešlo a už ma nikdy na podobné miesto nezoberie.
TU si môžete prečítať, ak vás to zaujíma, moje výstavné (ne)úspechy.
|
